vic beretton

V ROZTOPAŠNOTI SI USRKLA Z KÁVY

HORKOSŤOU SI POPÁLILA ÚSTA

V KNIHE SA PODPÁLILI STRANY OD SVIEČKY

 
A ROMANTIKA UŠLA....

1. D Y M O V Ý           O P A R

Dymový opar sa vznášal pred ich tvárami a obaja prehĺtali slová, ktoré ich ťažili na jazyku. Bolo už neskoro. Do záverečnej chýbalo už len niekoľko minút a ani ospravedlnenie by zrejme nezmenilo zúfalosť tejto situácie. Lia sa zahľadela na Paulu poskakujúcu za barom a nahlas si povzdychla. Keby mohla vrátiť čas, zmenila by všetko, čo sa doteraz stalo. Mala neznesiteľnú chuť na niečo sladké a trpela neudržateľnou chuťou pobozkať ho. Zdvihla sa zo stoličky, prehodila cez seba kabát a pristúpila k Paule do baru.

„Počkám ťa vonku.“, usmiala sa a bez jediného obzretia vyšla von.

Vzduch bol studený a ostrý. Aspoň to by ho mohlo konečne prebrať. Zabuchol okno a hodil na seba košeľu. Len tak, na tričko. Nikdy nemal potrebu tváriť sa elegantne a myslel si, že ani nijako inak. Hlava ho dnes bolela neskutočne. Ale ani sa nečudoval, veď po tom čo vypil, bol vlastne rád, že sa vôbec zobudil. V poslednom čase pil dosť často a....dosť veľa. Vysedávať v baroch sa zvykne stať záľubou osamelých tridsiatnikov. Ubezpečoval sa, že do tejto kategória nepatrí, hoci prázdnota jeho veľkého domu svedčila o niečom inom. Bol veľkým dieťaťom strateným vo vlastnom svete, ktorý sa mu pomaly rozpadal po rukami a on cítil, že s tým nič nedokáže urobiť.

Dvere do kaviarne sa rozleteli. Liu nevidel už celý týždeň. Vyzerala pekne. Naozaj pekne. Na perách mala úsmev, ktorý zotínal hlavy, ako gilotína. A tá jeho padla ako prvá. Zamračene sa na ňu zahľadel. Hľadal v nej osobu, ktorú spoznal pred dvomi mesiacmi, ale nevidel tam z nej už nič. Jej pohľad sa tvrdo zakusol do jeho tváre a zrazu ho bolel a jej pozdrav.

„Dobrý deň.“, zacinkal jej hlas s päťhviezdičkovým úsmevom na perách.

„Dobrý....“, pokúsil sa o úsmev aj Palo, ale zďaleka mu nešlo predstieranie tak dobre ako jej.

Suverénne sa posadila na stoličku a vlasy prehodila cez rameno. „Jedno cappuccino, vďaka.“

Pri usrkávaní kávy sledoval jej mihalnice, vrásky na čele, ktoré má určite z toho neustáleho rozmýšľania, drobné prsty pevne zvierajúce šálku a ten stále záhadný úsmev.

„Ako sa máme?“, rozhodol sa prerušiť ticho.

„Na podiv konečne dobre.“

„Ja som vedel, že som ti nemám volať.“

„Hm....“

Lia naňho zdvihla oči a začala uvažovať, kam sa podeli všetky vety, kam zmizol rozhovor a ako je možné, že s niekým ku komu máte blízko len na pol kroka je zrazu naveky úplne cudzí. Stane sa tak akosi bez vášho vedomia. Z ničoho nič a nikto nevie, kde sa stala chyba. Len sa to všetko otočilo o päťsto stupňov. Pri pohľade naňho strácala pevno pod nohami. Hoci na jednej strane nenávidela ten pocit, milovala to nebezpečenstvo a dúfala, že sa raz zmení na istotu. Asi chcela príliš veľa alebo možno sa až príliš snažila dosiahnuť to o čom vedela, že sa to stane. Istota je niekedy pekelne zradná.

„To si už ani nemáme, čo povedať?“

Nevydržal sa jej pozerať do očí. „Veď mi niečo rozprávaj. Na to čakám.“

„Robo ma požiadal o ruku.“

Palo prehltol na prázdno, keď v tom mu zazvonil telefón.

„Prepáč, musím ísť. Maj sa, čau.“

Paula k nej podišla bližšie. „Nebuď smutná.“

„Bože ja som taká hlúpa.“

„Nie si. Každý sa občas namotá. To neni tvoja chyba.“

„Hej, ale....prečo to vlastne robil. Potreboval sa pobaviť, alebo....prečo mi normálne nemohol povedať sorač, už si ma prestala baviť. Musí sa tváriť ako....ja to nechápem.“

„A bolo by to potom jednoduchšie? Podľa mňa nie.“

„Nie, ale....“

Paula ju objala. „To bude dobré, uvidíš.“

Prvý sneh bol tento rok viac než krásny. Lia sledovala padajúce vločky cez okno rovno s postele. Tichý padajúci mráz, ktorý pôsobí tak nežne. Robo jej priniesol šálku kávy a pobozkal ju na čelo.

„Romantika ako má byť.“, usmial sa.

Ostala bez slova sedieť a odpila zo šálky. V myšlienkach bola niekde úplne inde. U Paľa, v snoch, niekde v zabudnutom včerajšku a nedočkavom pocite, čo bude zajtra.

Robo bol chlap milujúci celou bytosťou. Nedokázal ľúbiť napoly. Aspoň Natáliunie. Po ceste zo šatníka, zaväzujúc si kravatu sledoval jej obrysy. Pripadala mu ako dokonalosť sama. Dnes sa mu zdala až príliš blízko.

Matúš zamyslene kráčal po ulici. Zmietal sa v myšlienkach o ničom, fajčil a snažil sa nezadusiť ostrým zimným vzduchom. Snažil sa nezadusiť vlastným dychom, ktorý teraz vnímal viac ako kedykoľvek predtým. Rýchly krok ho unavoval čoraz viac a unavovala ho aj predstava ženúca ho stále vpred. Unavovala ho kaša života, v ktorej sa zmietal, a ktorú si uvaril celkom sám. Pri parkovisku zabočil a vošiel do presklených dverí pôrodnice.

Zastavil sa až pred dverami a ako obarený ostal stáť. Vybral roztrasenými rukami telefón a vytočil Natáliine číslo.

„Prosím.“

Na druhej strane bolo ticho.

„Matúš. Si to ty?“

„Som v pôrodnici.“

„Jééj gratulujem a čo je to chlapec alebo dievčatko? Ako vyzerá? Je všetko v poriadku?“

„Počkaj počkaj, ešte som ani nebol dnu.“

„Aha....“

„Ja....bojím sa. Ja ešte nemôžem byť otec.“

„Nechcem ťa nejako strašiť, ale mám pocit, že už si.“

„Ako sa má Paula?“

„Si magor, vieš o tom?“

„Hej ďakujem za podporu.“

„V pohode, pozdravuje ťa.“

„Tak ja teda idem. Drž mi palce.“

„Držím, maj sa papa.“

„Čau.“

Paula poklepkávala po notebooku a snažila sa niečo napísať, pričom stále sledovala nehybný, nesvetielkujúci, nevibrujúci telefón. Mohla napísať, ale nenapísala. Mala číslo. Vedela, že by odpísal. Tomáš odpísal vždy. A napísal vždy v noci. Mala ho rada. Ale napísala by, ak by ju ľúbil....