Natália sledovala oblaky spoza, ktorých vykúkala žltá žiara slnka. Nemala silu ani vstať. V ruke mala napichnutú infúziu. Presne ako prvý deň keď tu bola. Ležala uvoľnene na chrbte a prevrela oči. Spomenula si na Pala. Ako tu vtedy sedel. Ako bol blízko. A chcela, aby bol tak blízko aj teraz. Hlavu mala plnú žiarivých snov. Teraz to bolo to jediné, čo mala. Bol to ten jediný život, ktorý v nej ostal. Lebo na ten skutočný už prestávala mať silu.
„Môžem ďalej?“, ozval sa mužský hlas od dverí.
„Palo?“, usmiala sa Lia.
„Dobrý deň. Ako sa máš marode?“
„Ahoj, Celkom dobre. Dnes. Až na tú infúzku. Musím tu ležať ako za trest.“
„Len sa netvár. Robí ti to dobre, že musíš ležať. Včera Paula vravela, že sa ti nechcelo prejsť ani na koniec chodby.“
„Náhodou včera mi bolo fakt dosť zle.“
„Len nekecaj. Ale teraz už naozaj nevyzeráš dobre. Koľko si už schudla?“
„Ćo ja viem. Ale poviem ti , že za túto cenu to teda vôbec nestojí. Ozaj čo tu vlastne robíš? Nemáš nič lepšie na práci. Darčeky už máš kúpené?“
„Bol som v kaviarni tak som sa tu stavil po ceste domov. Ale keď chceš môžem ísť aj preč.“
„Prestaň tak som to nemyslela.“
„Priniesol som ti darček.“
„Óóóó no neverím.“
„Keď nechceš dám ho inej.“
„Nieeee.“
Podal jej malú darčekovú taštičku.
Nečakala, že jej niečo daruje. Radšej už nechcela očakávať nič. Svet sa aj tak zvykne rútiť úplne naopak ako si človek predstavuje. A z tohto kolotoča nie je taký ľahký únik.
„Aj ja mám niečo pre teba. Otvor ten šúflík a vyber ten modrý balíček. To je pre teba. Dala by som ti to sama, ale....“.
Zobral ho do ruky a začal s ním hrkať.
„Čo to je?“
„Otvor to až pod stromčekom.“
„Musím?“
„Nemusíš.“
„A ty to nerozbalíš?“
„Až zajtra.“
„A nemáš to jedno?“
„ A nemáš to ty jedno kedy to rozbalím?“
„Chcel som vidieť ako sa zatváriš.“
Lia sa škodoradostne usmiala.
Začali sa baviť o normálnych veciach. Tak o ničom a o všetkom. Debata keď už človeka nenapadá nič iné. Zvláštne ako spolu ľudia dokážu komunikovať. Aj keď ich spolu nič nespája, aj keď stratili spoločnú cestu a aj vtedy keď si jeden o druhom myslia pravý opak. Aj tak sa držia a tvária akoby sa nič nedialo. Pretvárka sa vkĺzne do života, ako dlho očakávaný hosť. Pretvárka vďaka, ktorej je všetko dokonalé ako červavé jablko.
„Čo to je?“, spýtala sa Lia zvedavo.
„Knižka.“
„Čo?“
„No, príručka o sexe v kocke.“
Lia sa neveriacky zamračila.
„Vážne. A čo si čakala. Máš tam všetko na každý deň, čo a ako máš robiť.“
Lia automaticky vytiahla malú škatuľku. V tvári sa jej objavil prekvapený výraz. Chcela dostať viac ako nejakú úchylnú knihu a menej ako gesto znamenajúce nejaký záväzok. Chcela niečo originálne. Niečo, čo by bolo iba pre ňu. Niečo iba jej. A predsa by vyjadrilo, že ju má aspoň trošku rád.
Vianoce sa v jej očiach stávali z roka na rok komerčnejším sviatkom. Nenávidela vetu „Už máš kúpené darčeky?“, alebo „Čo kupuješ na Vianoce?“. Tento rok vlastne ani nakupovanie nestihla. Iba raz sa jej podarilo dostať z nemocnice na jedno popoludnie priepustku a aj tak skončila na druhý deň na infúzii. Mala pocit, že v tomto svete sa stráca to povestné klišé o sviatkoch radosti a mieru, pokoja a rodiny. Veď aj tak jediné, čo si človek želá a čoho sa najviac bojí je byť alebo zostať sám. Ani ona nechcela ostať sama.
Uprene hľadela na malú krabičku. Na chvíľu sa zarazila a potom pozrela na Pala. Bola tam jemná retiazka s malým príveskom.
Usmial sa.
„Ďakujem.“, vrátila škatuľku do tašky a znovu zdvihla oči na Pala.
„Je to len taká drobnosť. Nič veľké, naozaj.“
„Prečo si ma oklamal. Nebavím sa s tebou.“
„Chcel som vidieť ako sa zatrváriš.“
Mal rád osobné kontakty. Vidieť prvé ľudské reakcie. Prvé pohyby a pohľady po vyslovených pravdách. Prvé rozpaky, ktoré boli podľa neho skutočné. To bol podľa neho život. To, čo sa naozaj deje okolo nás. Nemal problém povedať čokoľvek. A vždy si vedel dokonale vychutnať svoju prichytenú obeť. Bral to ako istý druh zábavy. Taký jeho originálny zmysel pre humor. Nachytávať. Každého. Všade. Skúšal hry s pravdou, vždy riskoval do poslednej chvíle. Blafy, ktoré odhalia nechcené skutočnosti alebo skončia ako vtípky detskej polovice dospelého muža. Ale často zabúdal, že druhých tieto vtipy bolia.
Prestávala to byť zábava. Zo štedrého dňa sa už dávno vytratilo kúzlo Ježiška prinášajúceho darčeky. Bol to už len obyčajný chaotický deň, v ktorom sa rozpadajúce rodiny snažia udržať po hromade, páry, pre ktoré najväčším darom by bol balíček novej lásky a z posledného zúfalstva, nádeje a ľútosti spolu na tieto sviatky ešte ostanú. Niektoré ostanú na stálo. Deti hľadajúce lásku rodičov, ktorí ich nechceli, bezsenné noci preceňovaných géniov, ktorí si uvedomili, že tento deň je ako vyšitý spáchať samovraždu. Prosto des, ktorého sa všetci báli a predsa sa na to každý rok nedočkavo tešia. Možno v nich predsa len ostala iskra nádeje, čo na chvíľu rozfúka mračná.
Paula sedela na posteli a ťukala do mobilu smsku pre Liu. Tak ako každý aj ona dnes prostredníctvom pár písmenok chcela posielať šťastie a dobré správy. Dobré. Naozaj dobré. Boli Vianoce a ona už nebola sama....
Matúš sa zahrýzal do mäkkého kapra. Nemal ho extra rád, ale Vianoce sú Vianoce. A tradície a rituály sú dnes viac ako inokedy posvätné. Stromček svietil a dokonalosť sršala z každého rohu. Byt bol plný rodín, ktoré sa vďaka „šikovnosti“ svojich detí spojili a najkrajšie sviatky v roku oslavovali spolu. Ako RODINA. Matúš zložil príbor a vyšiel na balkón zapáliť si. Ťažká vianočná atmosféra sálala z každého okna. V jednom blikali farebné svetielka, v druhom horel svietnik, v ďalšom sa deti radovali z darčekov, v inom sa hlava rodiny dusila kaprom. Dôkladne si užíval nikotínový dym a odpľul si.
„Je to na hovno čo?“
Flegmaticky sa otočil. Svokor k nemu pristúpil a zapálil si tiež. Doteraz ho fajčiť nevidel.
„Fajčím pravidelne. Každý rok. Na Štedrý večer.“
„Je to nutné?“
„Áno. Po čase zistíš, že život sa skladá zo samých nutností. Nie len z Vianoc.“
„Viem, aj z Veľkej Noci.“
Obaja sa zasmiali.
„Ono to nebude oveľa lepšie ako teraz. Ale Katka ťa má naozaj rada. A to sú veci, o ktoré naozaj ide. Maličkosti, na ktoré zabúdame a keď ich stratíme lepíme črepy, čo už do seba nepasujú.“
Matúš sa len zhlboka nadýchol.
„Vy máte ešte čas na lepenie.“, muž ho potľapkal po pleci a vošiel do teplej miestnosti prevoňanej škoricou, smaženinou a perníkmi....
Lia bez pohybu čumákovala do stropu. V hlave sa jej tvoril mix spomienok z detstva, rozprávok a filmov, na ktoré si spomínala ani nevedela prečo. Perinu si pritiahla až k ústam. Dýchala pravidelne a kľudne. Nemala sa kam ponáhľa a vedela to veľmi dobre. Vonku padal sneh a ona sa prvý krát nebála. Oči mala zatvorené. V bruchu sa jej začalo tvoriť zvláštne vzrušenie. Myseľ upadala čoraz hlbšie do neznáma. Ďalej, ďalej, ďalej a ďalej....
Komentáre