Rozhodol som sa hodiť do horúcej vane a len tak monotónne premýšľať. Voda z kohútika kvapkala až prekvapivo upokojujúco. Až som sa toho sám obával. Ségrin posledný prebiehajúci vzťah ma bez opýtania, či sa vôbec môže votrieť do mojej mysle, pobádal čoraz viac k úvahám o prchavom alebo podľa niektorých nehasnúcom cite, nazývajúcim sa v slovenskom jazyku, LÁSKA:
Je to naozaj len prchnúca chemická zmes vytvorená na základe chemického laboratória v našom mozgu?
K tejto úvahe som našiel hneď zopár kladných odpovedí. Do Táni som bol zbláznený až po uši. Krásna blondínka s modrými očami. Prežili sme spolu zaláskované tri mesiace.
Erika vydržala o niečo kratšie, ale o to intenzívnejšie. Celé dva týždne som veril, že je skutočne tá pravá. Dokonca som zorganizoval romantickú večeru a predstavil ju priateľom. Potom sa naše cesty rozdelili a moje srdce zistilo, že Erika mu nechýba.
Kiki som, ale už naozaj miloval. Napodiv som jej to aj povedal a veril tomu všetkými štyrmi. Dokonca aj piatimi. A….nič. Svadba je odložená na neurčito a po láske ani stopy.
Keď som si v hlave rekapituloval všetky moje „LÁSKY“ alebo skôr poblúznenia dostal som sa do skutočného pomykova. Existuje vôbec tá pravá LÁSKA? Naozaj nám môže nádherný pocit vydržať celý život a my zomrieme v objatí našej milovanej polovičky so šteklivým pocitom v celom tele? Alebo je láska len luxusom? Prežitkom doby a dnes sa už len mení na rozprávku plnú fantazijných prvkov, mágov a ilúzií?
Je to ako keď bedár lačne hľadí na pánov vo fraku, ako sa za výkladom nóbl reštaurácie napchávajú kaviárom? A boháč tajne dúfa v prostý život plný úprimnosti a bez strachu?
Alebo je len cirkusom, v ktorom ostane na konci predstavenia v manéži vždy len pierot s roztečeným mejkapom?
Moje fantasmagorické myšlienky ma ponorili do sveta erotickej fantázie a vo vani som si spravil dobre. No….musel som. Tak ako som musel stále, už bez fantázie, myslieť na moju predchádzajúcu úvahu.
Florence, Katja a ja sme sa celkom ponorili do nášho očistca.
„Si náš a my ťa milujeme?“
„Ako to viete? Nemôžete s určitosťou tvrdiť niečo, k čomu vás dohnali len subjektívne predstavy, ba dokonca sebaklam.“, chcel som zahviezdiť.
Katja ma prerušila a privinula sa mi na chrbát. „Môžeš povedať, že si všetky tie ženy nemiloval?“
„Áno. S odstupom času hej. Keď sa na to dívam takto, príde mi láska ako niečo, čo sa z môjho života vykráda. Občas sa objaví a potom vyprchne. Ako kvalitná čokoláda, ktorú si dáte na výlete v Alpách na vrcholkoch hôr, pri bučaní pravých kráv a potom si na to spomeniete upotený v meste a neveríte, že sa to vôbec stalo.“
„Si rodený filozof.“, zamrmlala Florence pilníkujúc si dlhé nechty.
Vždy ma udivoval je flegmatický výraz a napriek tomu dokonalá zainteresovanosť vo veci. Bola necitlivá a empatická zároveň. Navzdory tomu, že sa tieto veci vylučovali ona bola tá výnimka a pravidlo. Asi preto bola moja kamarátka.
Zrazu ma ovial teplý prúd vzduchu a celé nádvorie, Katjinho domu, naše útočisko v čase beznádeje a ničoty, sa zalialo červenou farbou. Akoby slnko zapadalo rovno za nás. Aj som ho za svojim chrbtom cítil. A poviem vám, riadne pripekalo.
„To sa len smažíš za mrhanie času.“, vyriekla ortieľ Katja a mne bolo jasné, že som ju svojimi rečami o neexistujúcej láske poriadne ranil. Bola na rozdiel od Florence rodenou romantičkou. Bola nežná, vždy verila viac ako bolo treba a neskutočne filozofovala. Asi preto bola moja kamarátka.
„Ja nemrhám čas. Len som dospel a akosi….hm, asi prestal veriť. Pozri sa na Soňu (moja sestra). Tá v tom nemá jasno už absolútne.“
„Soňa nevie, čo chce.“, znova bez akejkoľvek emócie utrúsila Florence.
„Jo. A to je niečo iné. Ty už neveríš.“
„No a môžem? Pozri, polovica ľudí dnes prahne po úplne iných prioritách. Keď vidím tých zazobaných 40 ročných chlapíkov ako sa nosia s 20 ročnými dievčatkami vážne o tom pochybujem. Ak je to láska, prečo jej neobetujú všetko a stretávajú sa s nimi len tajne? A čo Sonine kamošky. Majú muckáčikov do postieľky a žijú plnohodnotný život poskladaný z práce a večierkov. A vari muckáčikovia nemajú srdce? Z koľkých sa vďaka týmto „šťabajznám“(dovolím si zacitovať MASH, milujem ten seriál a nadobúdam pocit, že to je jediná a nehrdzavejúca LÁSKA) stanú necitlivými tyranmi, lebo im niekto nakotkodákal, že láska neexistuje alebo je minimálne nepotrebná, pre kvalitne odrobený sex. Tak kde sa potom skrýva? Ak ešte.“
Obe na mňa čumákovali ako žaby z prachu prejdené parným valcom na omeletu. Bol som na seba aj trošku hrdý, že som tieto „moje“ ženy tak zmangľoval.
„Vieš, že si totálny magor?“, usmiala sa Florence a znovu začala sršať kľudom. Normálne ma to naštvalo až som nadobúdal pocit, že tiež patrí do tejto kategórie.
„Diki. A ty tak náhodou k nim nepatríš?“
„Ku komu ako? K slobodným ženám užívajúcim si život?“
„Nie k tyrankám ničiacim nás veriacich.“, skríkol som teatrálne, čo urobilo dojem na Katju. Objala ma ako dieťa a začala ma hladkať po vlasoch.
Obalilo ma príjemné teplo. Cítil som sa ako v náručí matky, keď som bol malý chlapec. Presne toto som v dnešnom svete potreboval. Zistil som, že mi chýba pohladenie. Jednoduché a prosté. Spomenul som si ako ma mama hladkala a ja som zaspával s pocitom dokonalej bezpečnosti. Mal som 5 rokov a rozprávala mi žačarované rozprávky, v ktorých dobro víťazilo nad zlom a LÁSKA nad nenávisťou. Vtedy som si uvedomil, že je všadeprítomná.
A tak som sa začal chmúriť nad tým, že tie naozaj šťastné manželstvá asi na niečom stáť musia. Napadla ma záchranná možnosť, že asi nie každý je na to stavaný.
Dokáže vôbec pravú lásku zvládnuť každý?
Nie je to náhodov tak, že je len málo jednotlivcov obdarovaných svojimi silami na ustátie tohto statusu? Alebo je to len nesprávna „životospráva“, ktorá nám kazí city a robí z nás necitlivých bastardov?
Sám som mal niekedy pocit, že tí šťastní sú len prehnaní naivisti, žijúci vo svojom „dokonalom“ svete. A potom, aký je vlastne prah bolesti realistov? Veď štatisticky vzato, každý pohár, ak doňho lejete priveľa, musí raz pretiecť. Tak kde je potom prah bolesti ľudských citov? Toľko krát otupení sklamaním a zrazení až na samú zem (ak nie aj hlbšie) máme predsa právo rezignovať.
No ale na druhej strane prečo potom stále cítime?
„No lebo sme ľudia.“. usmiala sa Katja a ja som sa dokonale utvrdil, že tá žena dokáže čítať myšlienky. Vlastne som sa ani nečudoval, veď bola moja.
V zápätí ma oslovil môj strach zo záväzkov a ona tá potvora LÁSKA dostala celkom iný rozmer.
Ak ľúbime, ale nedokážeme sa uviazať spoločnému životu a vzájomnej oddanosti, je to vôbec LÁSKA?
Čo nás v tom prípade zväzuje, že sa nedokážeme niečomu naplno oddať?
„Nemal by si sa nad tým tak zamýšľať.“, znovu ma pohladila Katja a rozbehla sa za Florence do záhrady, v ktorej už vyšlo príjemné slniečko a bola zaliata bielemi margarétami. Nebo bolo modré bez jediného obláčika a ja som moje ženy poslúchol. Ľahol som si do húpacej siete a zaspal.
Komentáre