Zafajčený vzduch sa miešal s parfumami, vôňou vareného vína, exoticky znejúcich drinkov, jedla posledných hladošov. Typický piatkový večer. Lia veselo otvorila dvere a s usmiatou tvárou vkĺzla do tohto zvláštneho sveta, v ktorom sa jej mal ujsť aspoň kúsok zábavy.
„Čaute.“, neodchádzal jej úsmev z pier.
„Ahoj.“, žmurkol na ňu Palo.
„To má byť ten baliaci pohľad? Mám už odpadnúť?“, spýtala sa koketne.
„Jasné, aj keď, vravím, že zatiaľ je to len v začiatočnom štádiu. Ale nabudúce sa už vyzlečieš.“
„Oooo, tak trénuj, trénuj, zatiaľ ti to nejak nejde.“, uškrnula sa pričom sa jej podlomila noha.
„No neviem, neviem, či sa ti náhodou nepodlamujú kolená, krásavica.“
„Z teba určite nie, to si nefandi.“
Paula na ňu kývla spoza baru a Lia k nej vykročila. Krok jej zrazu zoslabol, telo oťažievalo a začala sa cítiť úplne unavene. Intuitívne natiahla ruku a snažila sa niečoho zachytiť, ale bolo už neskoro. Jej telo bezvládne dopadlo na zem.
„Lia“, vykríkla zdesene Paula.
„Zavolaj sanitku.“, zavelil Palo rázne a čupol si k nej. Na čele mala drobnú ranku, oči zavreté.
„Lia, preber sa.“, snažil sa ju nejako prebrať, ale stále bezvládne ležala.
„No tak halooo. Dievča vstávaj.“
„Nič, vôbec sa nepreberá.“, koktala do telefónu Paula.
Sanitka prišla za desať minút a s hukotom odišla. Paula stála na ulici a sledovala odchádzajúce auto. V očiach mala drobné slzy a ruky roztrasené a studené.
„Idem za ňou do nemocnice.“, štuchol do nej Palo.
„Počkaj idem s tebou.“
Autom zaparkoval na prázdnom parkovisku pred nemocnicou a rozbehli sa rovno k pohotovosti. Palov šarm evidente zaúčinkoval a po hodine sa dostali na oddelenie, kde sa po dlhej chodbe dostali ku Lii.
Ležala nehybne na posteli. Do ruky mala napichnutú ihlu s kvapkajúcou infúziou a oči zatvorené. S bledou tvárou vyzerala ako bábika. Na čele mala leukoplast, aby sa jej rozrazené čelo zahojilo. Palo sa postavil vedľa postele a nežne ju pohladil po vlasoch. Paula stála vystrašene pri dverách.
Lia otvorila oči.
„Tak to ti teda vyšlo. Keby som vedel, že mám na teba až taký účinok, tak sa na teba ani nepozriem.“
Slabo sa usmiala. „Nefandi....“
„Radšej nič nehovor.“
„Pauli?“
„Tu som zlatko. Poriadne si nás vystrašila.“
„Prepáč.“
„Čo blázniš. Dnes si tu ešte oddýchneš a potom pôjdeš domov. A budeš oddychovať.“
Usmiala sa.
„Tak my pôjdeme.“
„Palo?“, povedala ticho.
„Áno?“
„Prídeš zajtra?“
„Zajtra už budeš spať vo svojej posteli.“, ešte raz ju pohladil po vlasoch a tlačil Paulu smerom von.
Kráčali ticho. Chodbou sa ozývali kroky. Palo odbočil do sesterne k doktorovi.
„Bude vporiadku?“
„Zatiaľ to vyzerá, že áno. Ale zajtra budeme múdrejší. Musíme jej urobiť ešte nejaké testy. Vy ste príbuzný?“
„Nie, len....známy.“
„Tak potom ľutujem viac informácii vám podať nemôžem.“
„Aj tak, vďaka.“
„Dovidenia.“, povedal mladý zavalitý doktor.
Palo vyšiel z dverí za Soňou. „Ideme.“
„Keby som sa aspoň nemusel tváriť. Vieš, čo to je tváriť sa ako starostlivý otec? Vôbec mi to nejde. Mám nervy na sračku, nič nestíham a pravdu povediac pocit, že už ma nič dobré nestretne.“
„Aj ty?“
„Ako sa inak cítiš?“
„Na prda, ešte idem dnes na nejaké vyšetrenia a potom....vlastne ani neviem, či ma pustia.“
„Ty si teda tiež vieš odpadnúť.“
„Myslíš, že som to urobila naschval?“
„No neviem, neviem. A čo Palo?“
„Nič. Bol tu včera večer a dnes sa ešte neozval. A ani sa neozve.“
„Hm, hold ja som ti vravel, my chlapi sme občas svine. Kašli naňho, kým nie si úplne v prdeli.“
„Lenže ja už som.“
„Láska je vždy aj tak lesklá len keď je nová, po čase sa ošúcha. Tak by sa ošúchalo aj toto. Ver mi. Ťahá ťa len to, čo sa ešte nestalo.“
Ostali ticho. Matúš sa zahľadel von oknom. Sedel na akejsi polorozpadnutej stoličke a čakal, že sa tu možno zjaví Paula. Bol sa pozrieť za Liu, aby videl jej kamarátku. Utrel si čelo a zhlboka vydýchol. Oči mal prázdne a pohľad smerujúci nikam bol preňho v poslednej dobe viac ako charakterizujúci.
„Lia....ja som úplne v riti.“
„Matúš prestaň fňukať. Paula príde až poobede a ty by si mal byť skôr niekde inde.“
Pozrel na ňu znechuteným výrazom.
„No nečuduj sa, nebudem ťa utešovať v ilúzii, ktorá sa aj tak nenaplní. Pozri u Soni si to prehral a basta. Ja som to prehrala u Pala, Robo to prehral u mňa a Paula to prehrala u Tomáša. Hold život má viac porazených ako víťazov a s ty tým nič neurobíš.“
Matúš obrátil oči ku stropu. „Idem na cigu. Večer sa ozvi, ako si dopadla. Čau.“
Čau bolo Matúšovo slovo. Zázračné slovo, ktoré ho dokázalo vyslobodiť s každej situácie.
Palo lenivo otvoril oči. Vonku bolo zamračené a na oknách sa zo zimy tvorili zarosené škvrny. Zima bola tento rok akosi zvláštne silná. Začala príliš skoro. Tak, že ľudia ešte neboli pripravený na jednoznačnosť tejto situácie. Tak, že ani on sa nemohol obrniť proti pocitu chladu, ktorý sa ho naplno zmocnil. Miloval sneh, ale tento rok v ňom vôbec nevyvolával žiadny pocit radosti. Pretrel si ospalé oči a zameral sa na ženu ležiacu vedľa neho. Vlasy sa jej váľali na vankúši ako pohodené smeti. Spokojne spala a na lícach sa jej začínala objavovať ranná červeň. Potichu vstal. Vošiel do kúpeľne, zapálil si. Bolo niečo po pol siedmej. Telo mal dnes naozaj ťažké. Vrátil sa naspäť a jemne sa ju snažil prebrať. V ušiach mu znel piskot, ruka sa triasla. Sám mal nepríjemný pocit. Ten mal vždy keď chcel byť sám a v jeho posteli sa nachádzal niekto iný.
„Janka, vstávaj. Musím isť do práce.“, zašepkal.
Ona sa len pomrvila a sladký sen jej neodchádzal z tváre.
„Alebo....ostaň tu a ja sa o dve hodinky vrátim.“, vedel, že ho nepočuje, ale musel to povedať.
Prikryl je plecia paplónom. Vždy mal galantné a starostlivé správanie, ale nie vždy ho vedel správne využívať.
„Meškáš päť minút.“
„Prepáč.“, povedal namrzene a odomykal dvere kaviarne.
„Ťažká noc?“, spýtala sa Sandra.
„Ani nie.“
Nemal chuť sa rozprávať a už vôbec nie so svojimi zamestnancami o svojich súkromných veciach. Mať kamennú tvár a povesť dvojzmyselného srandistu mu celkom vyhovovala. Občas sa síce cítil osamelo, ale kto sa necíti. Na ženy mal zvláštny vplyv. Fascinovala ich jeho zložitá povaha a tak ak niečo chcel dosiahol to pomerne ľahko.
„Dáš si kávu?“, spýtala sa Paula.
„Hej vďaka.“
Rukou si podoprel hlavu a zhlboka sa nadýchol. Očami sledoval všetko naokolo. Ako vonku sneží, ako sa ľudia ponáhľajú do práce. Nepovedal nič. V ústach aj v hlave mal prázdno. Sedel vo vlastnom podniku ako stratené dieťa, pre ktoré si má čo nevidieť prísť matka. Ale preňho už dávno nikto nechodil. Bol sám.
Paula pred neho postavila kávu a ticho povedala.
„Lia ešte ostala v nemocnici.“
Palo na ňu zdvihol oči.
„Vraj ešte ide na nejaké vyšetrenia. Možno by bola rada ak by si ju navštívil.“
„Dnes toho mám veľa.“
„Aha.“, stisla pery do seba a odišla.
Palo dopil kávu a vrátil sa naspať domov. Dievča v jeho posteli ešte stále spalo....
Komentáre