Z okna nemocnice bol vždy iný pohľad ako keď je človek vonku a pozerá na nemocničné okná. Lia bola opretá o okennú parapetu a celé jej vnútro čakalo na zázrak. Doslova. Čakala, že niekto príde a preberie ju zo sna. Čakala, že ju niekto chytí za ruku a povie, že všetko bude v poriadku. Zdalo sa jej, že od teraz je už len odkázaná na nejaké čakanie a priebeh toho, čo príde nedokáže nijako ovplyvniť. Na posteli jej vibroval telefón, vo dverách stála mama potichu si šepkajúca niečo s ošetrujúcim lekárom a vedľa ležala akási štyridsať ročná pani s diagnózou, o ktorej Kristína dovtedy vôbec nepočula. Tu bol svet úplne iný. Iný a asi ešte horší ako si predstavovala.
„Ešte dnes ju prevezieme na onkológiu. Tak potom jej tam prineste nejaké veci.“
Počula ako doktor rozpráva mame. Potom odišiel.
„Idem ti kúpiť nejaké ovocie. Za chvíľu som späť. Dobre?“
„Jasné.“
Vedela, že to je mamina výhovorka, aby mohla ísť stráviť nepríjemnú správu, a aby sa mohla pred dcérou tváriť, že to zvláda v pohode a je pre ňu opora. Zvláštna vlastnosť matiek, dokázať pre svoje deti zvládnuť všetko. Vedela, že ak by sa to dalo radšej obetuje seba, len aby svoje dieťa zachránila.
„Slečna len sa nebojte. To bude dobré. Tu sa o vás postarajú. Vy ste mladá, dostanete sa z toho.“
Lia zamračene pozrela na ženu na posteli. Toto jej nemal povedať ktosi cudzí. Mal jej to povedať niekto, kto je jej blízky, niekto, komu to naozaj uverí.
Zobrala do ruky telefón a vyšla na chodbu. Dlhá, rovná, s otvorenými dverami všetkých izieb, so stálymi aj náhodnými pacientmi, s osudmi, s tichom, ktoré rozpráva, so slzami, s nádejou a všetko sa to miešalo s nepríjemným dezinfekčným smradom, doktormi, návštevami a vôňou sveta vonku, dnešným obedom, rýchlosťou, aká sa vonku nestíha a nudou, ktorá tu nikdy nekončí. Pozerala na displej mobilu a preklikávala neprijaté hovory. Paula, Robo, ešte raz Paula a Matúš. Prvý krát jej zaslzili oči. Pozrela von smerom. Sneh padal husto a všetko bolo biele. Málokedy sa Bratislava zahalí do bielej prikrývky, ale dnes sa to naozaj vydarilo. Telefón strčila do vrecka a hlavu oprela o studené sklo.
Jednoducho mi bolo s tebou dobre. Nič viac. Bola to jedna noc, len jedna noc. Palo zastal na červenú a mal pocit, že zastali aj jeho myšlienky. Cítil sa plytko a nevedel, čo má robiť. Nebol na vzťahy na jednu noc. Z toho už vyrástol. Teda aspoň si to myslel. Ale teraz pochyboval. Tak ako celé roky pochyboval o láske, tak sa mu teraz zdalo, že stráca pevno pod nohami. Zdalo sa mu, že sa zamotal do akejsi siete, z ktorej sa tak ľahko nevymoce. Ak niekedy vôbec. Rútil sa ulicami starého mesta až bezpečne zaparkoval pred svojou kaviarňou. Zhlboka vydýchol a predstieral istotu.
Jana sedela pri malom stolíku pre dvoch a pila presso. Zbadal ako sa jej zaleskli vlasy od barového osvetlenia. Nikdy si nevšímal zbytočnosti. Robil len to, čo človek nevyhnutne potrebuje. To, čo ho posúva ďalej. To, vďaka čomu sa ľudia stávajú úspešní. To, čo mu má zabezpečiť to stále ospevované šťastie.
„Šťastie je vraj len chemické reakcia.“
„Myslíš?“
„Neviem, ale raz som to kdesi čítala. Vraj je to len akýsi chvíľkový pocit, ktorý sa ti vytvorí v mozgu zmixovaním nejakých hormónov.“
„A ty tomu veríš?“
„Neviem....“
Sledoval ako sa slnko odráža na jej vlasoch, ako sa jej v očiach mihajú iskričky čohosi zvláštneho. Ako sa nesmelo a hanblivo usmieva. Ako vždy ustúpi o krok, keď sa k nej priblíži. Díval sa na ňu zasnene, lebo sám mal pocit, že sníva. Cítil sa konečne dobre. Bol rád, že je s ňou. Zrazu si všímal všetko naokolo a tešilo ho to. Tešil ho pri nej úplne všetko. Najradšej by ju pobozkal, ale nemal dosť odvahy. Nikdy nemal dosť odvahy robiť správne veci. Veci, ktoré zmenia všetko zabehané a vrhnú vás búrlivého prúdu rieky, kde vás na konci čaká sucho, teplo a slnko. A tak sa len díval. Sledoval každý jej pohyb a tešilo ho ako ju tým privádza do rozpakov. Dievča ako je Lia ešte doteraz nepoznal. Zvláštna zmes naivity, dôvery, snov a mladosti. Mala všetko, čo uňho už dávno odvial čas a vedel, že s ňou to môže získať späť.
„Palo?“
Otočil sa za prichádzajúcim hlasom. Bola to Paula.
„Kávu?“
„Hej. Dík.“
Pomaly sa otočil smerom k Jane. Usmievala sa. Pristúpil k nej. Nostalgická nálada a spomienky ho celkom spomalili z reálneho sveta.
Jana sa usmievala a on....bol stratený a pobozkal ju na ústa.
Matúš pod lupou sledoval svoje prsty. Mal ohryzené nechty a kožu zhrubnutú od gitarových strún.
„Nemáš nič lepšieho na práci?“, povedala nahnevane Katka medzi dverami.
Matúš sa lenivo otočil na stoličke. Premeral si ju celú. Od zeme až po vlasy stiahnuté gumičkou. Zvraštil čelo a lupu nechal vypadnúť z jeho ruky na stôl. Dopadla zo slabým buchnutím a on s námahou vstal.
„Potrebuješ s ničím pomôcť?“, spýtal sa ironickým a bezcitným tónom.
„Áno potrebujem. Keby si sa viac zaujímal tak vieš. Keby si sa večne neflákal niekde po meste, keby si stále nevyhrával s tou tvojou kapelou, keby si si ma aspoň trochu všímal. A keby si si všímal svojho syna.“
„Keby, keby, keby. Keby som nebol sprostý nikdy si s tebou nezačnem a nič z tohto by sa nestalo. Idem preč vrátim sa....a to je aj tak jedno. Čau!“
Katka si priložila ruku na čelo. Z vedľajšej izby sa začal ozývať detský plač. Z oka jej po líci stekala slza. Vošla do izby a sadla si za stôl. Vzala do ruky lupu a prezerala si ňou svoje ruky. Potom vytiahla zo zásuvky zrkadlo a postavila ho na stôl. Znovu zobrala lupu a podrobne si s ňou sledovala svoju tvár. Oči, nos, čelo, líca, obočie, pery. Bola pekná, ale na tvári unavená. Odkedy sa vrátila z pôrodnice poriadne nespala. A Matúšovi to bolo jedno. Samej jej bolo zo všetkého do plaču, ale nedokázala už ani plakať. Aj keď mala všetko tak ako si predtým želala, najradšej by všetko vrátila späť a zas chodila do školy, von s priateľmi a Matúša by poslala do čerta.
Komentáre