Paula si slamkou usrkla z mojita a cítila ako sa jej v hlave opojne usádza alkohol. Ako dokonale pôsobí presne tam kde má. Vedela, že tento večer sú pesimistické myšlienky definitívne zažehnané. Svet sa zrazu začínal javiť omnoho krajšie ako predtým, ľudia sú milší. Tento druh terapie si u nej získal pomerne veľkú obľubu. Vedela, že takto nemusí nič riešiť, s nikým sa dohadovať, o ničom rozhodovať a všetko má zrazu sladkú príchuť „čo na srdci, to na jazyku“. Detský svet dospelých dokazujúcich si svoju samostatnosť. Životy, ktoré sa krútia stále rovnakým smerom. Životy, ktorých ortieľ je už dávno dopredu stanovený alebo tie, ktoré nikdy nedostali odvahu skoncovať s rutinou a nudou, ktorá ich aj tak posúva na jedinú možnú cestu zmeny. A Paula sa rozhodla, že dnes večer bude presne vedieť, čo chce.
„Dáš si ešte jedno?“, spýtal sa čiernovlasý dobre vyzerajúci barman.
„Vodku. Dvojitú.“, povedala rázne. „A ríbezľový džús.“
Matúš sa pomrvil a jedným švihom sa otočil na barovej stoličke o tristošesťdesiat stupňov.
Hompáľal nohami a s jeho malou výškou pripomínal dieťa zabudnuté kdesi v bare. Stratené bez možností návratu, na ktoré rodičia zabudli ešte predtým ako sa narodilo. A cítil sa presne rovnako. V jeho živote sa strácal pocit, že niekam patrí. Namiesto toho sa úpenlivo snažil zo všetkého vykorčuľovať s nádejou, že ho zachráni niečo nové. Ale nové neprichádzalo nič. Ešte aj Paula večne dokonalá mu prišla dnes večer akási záhadne rovnaká. Cítil k nej opotrebovanú lásku, z ktorej sa postupne vytrácali iskry dokonalosti a prirodzenosť sa začínala brať ako nuda predznamenuvávajúca koniec. Definitívny koniec platonickej dokonalosti. A keď sa už aj platonická dokonalosť mení na bežnú formu citu, ktorý si nevážime, je to zle, povedal si v duchu. Aj s Paulou to bolo zle. Vedel to úplne presne. Ale predsa to bolo lepšie ako sivý život s Katkou, a tak sa vyprchajúcej ilúzie Paulíny držal čo najpevnejšie.
„Vieš čo?“, povedal so šušlavým prízvukom.
„Myslím, že ťa už nemilujem.“
„Myslím, že už je na čase.“
„Nie. Ako....nie, že by som ťa nemal rád len sa mi to v hlave začína vyjasňovať. Ja som nikdy nechcel život premrhať neskutočným bytím, ale vidím, že asi sa to inak nedá a každý človek má nárok, zrejme len na chvíľkový prchavý zážitok, z ktorého sa musí dostať, aby mohol žiť v tej nepodarenej realite.“
„Trepeš. Si opitý a táraš nezmysly.“
„Netáram. Vážne. Veď aj Lia. Zober si našu Natálku. Myslíš, že je teraz šťastná. Hovno. Utápa sa v tej posranej nemocničnej izbe, čaká, že za ňou príde Palo a on sa zatiaľ váľa v tom svojom zazobanom pelechu s nejakou pipkou. Na ňu si ani nespomenie. Kurva je to kokot.“, zafučal a exol jednu s Pauliných vodiek.
„Kým si to ona sama neuvedomí tak to je zle. To je veľmi zle.“
„To je aj bez toho ak ti to nedocvaklo. Myslím, že Palo by ju mal momentálne trápiť najmenej.“
„Ále trápi ju najviac.“
„Matúš, prečo nie si doma so svojím deckom.“
„Nezačínaj ešte aj ty. Dosť mám toho od Lii a Katky.“
„Až keď ťa poriadne prefacká život budeš toho mať dosť.“
Dopila druhú vodku a naraz zamávali na barmana o ďalšie.
Kolegialita bola v Janinej práci vylúčená. Vždy sa snažila ísť si za všetkým tvrdo a jednoznačne. A touto cestou sa rozhodla získať aj Pala. Prstami poklepkávala po klávesnici a písala nový návrh reklamy na akúsi nefungujúcu bieliacu pastu na zuby. Dni jej ubiehali v kancelárii viac ako rýchlo. Často mávala pocit, že takto premrhá aj celú mladosť. Ibaže ona chce niečo dokázať. Nie nadarmo študovala na červený diplom, celé noci sa učila a teraz celé dni drie ako kôň. Vedela, že ak chce byť dobrá, niečo to stojí. A nestojí to málo. Nič dnes nestojí málo. Dnes je svet drahý. To ju učila aj mama. A preto musí vyštudovať a tvrdo pracovať. Aby mala na všetko čo chce. A vedela, že dnes je drahá aj láska. Ak si ju vôbec dokáže niekto uloviť. Všetci predsa túžia po láske. Každý by chcel mať z toho zázračného citu aspoň malý kúsok. A každý v sebe nosí malý kúsok nádeje, že sa mu to splní. Aj ona sediac v tej presvietenej kancelárii na desiatom poschodí. A vedela, že tú nádej má v sebe aj Palo a to bola jej zbraň, ten jediný výstrel, ktorý MUSÍ použiť správne.
Telefón mu vyzváňal celý deň. Každý zas niečo chcel. Nemáme pomarančový džús, v kuchyni sa zas niekto pohádal, rozbili sa tri poháre a tak sa nemôže nalievať do tých pekných pohárov na whisky a ešte k tomu volá Jana. Nebol typ, ktorý by nedvíhal, ale dnes naozaj nemal náladu dvíhať.
„No haló.“
„Ahoj, len som sa chcela spýtať, či dnes neskočíme na večeru.“
„Vieš, čo, teraz ani neviem, čo bude večer, ale posnažím sa a keď to všetko postíham tak sa ti ozvem.“
A ozval sa. A nebola to posledná spoloční večera. Sám vedel, že je to večera, pri ktorej s druhou osobou preberie, čo sa za deň udialo a čo sa má udiať zajtra.
Ticho sa stretávalo s myšlienkami dopadajúcimi na strop a odtiaľ naspäť do hlavy. Z vonku bolo počuť ako padá sneh, ako svištia autá, ako sa tam melie život. Tu sa ozývalo akési chudobné pipkanie prístroja z vedľajšej izby, zaznamenávajúci čísi tep, tichú modlitbu, vriacu vodu na kávu sestričkám a tlkot srdca, ktorý sa môže každú chvíľu zastaviť. Lia sa zhlboka nadýchla. Až to bolo počuť na celú miestnosť.
„Si v poriadku?“, spýtala sa žena ležiaca na vedľajšej posteli.
„Hej. Idem sa prejsť.“
Nechápavo na ňu hľadela a pozrela sa na hodinky. Bolo pol jedenástej a všade to ukrutné ticho. Natália pevne zvierala telefón a rozmýšľala komu zavolá. Napádalo ju tisíc mien, ale ani jedno nedokázala vytočiť. Cítila ako jej telo upadá do ničotnej letargie a ako sa myseľ prestáva zaujímať o okolitý svet. Chodba bola prázdna, jedáleň bola prázdna, Lia nesmelo zaklopala na dvere sesterne a vošla dnu.
„Ahoj.“
„Sevas, nemôžeš spať?“
„Nie, tu sa nedá spať. Je to tu skoro ako v samotnej márnici.“
Eva sa zasmiala.
„Nesmej sa, ja prisahám, že odtiaľto raz utečiem.“
„Dáš si čaj? Robím akurát vodu.“
„Viem, počula som to až ku nám.“
„Dnes je tu celkom kľud. Ozaj včera sa mi ozval Ondrej.“
„A? To hovoríš len tak?“
„Nooo. Je to obyčajný zmetek. Mám sto chutí sa naňho vykašľať. Ale som trubka a aj tak mu stále naletím.“
„Podľa mňa ťa má rád. Veď minule vyzeral fakt zaľúbene.“, Natália sa začala smiať.
„Hej tebe je to smiešne, ale....“
„Tebe je z toho do plaču.“
„Hmmm....“
„To poznám....“
Eva zaliala dve šálky a oprela sa o okno. Boli ticho. Natália pristúpila k nej.
„Vieš, niekedy mi tu je fakt smutno. Mám pocit akoby na mňa všetci zabudli. Akoby sa už mali pripraviť na to, že zabudnúť majú.“
„Netrep!“
„Nie, ja to ako nemyslím zle, len....strácam tu silu.“
„To bude z tých somarín čo berieš.“
„Bude to znieť hlúpo, ale chýba mi tu ľudský dych. Taká tá normálna ľudská romantika.“
Palo do seba hodil dve borovičky. No namiesto omamného účinku mal pocit, že triezvie stále viac a viac. Stále častejšie myslel na Liu a čoraz viac sa vzďaľoval od miesta kde sedel. Začal mu zvoniť telefón. Nemotorným pohybom ho vytiahol z vrecka a snažil sa prečítať, kto volá. Telefón dozvonil. V neprijatých hovoroch bola Lia. Palo do seba hodil ďalšiu borovičku a nervózne sa pohrával z telefónom. Sledoval na ňom ako ubieha minúta, dve, päť, desať. Len sa pozeral na telefón a váhal.
Paula ho chytila okolo ramien.
„Ty sa nebavíš?“
V pozadí znela hudba a všade naokolo sa ozývali hlasy a smiech.
„Bavím.“, kopol do seba ďalší pohárik.
Čas sa pomaly doplazil k druhej hodine v noci. Palo kráčal peši hore kopcom smerom k svojmu domovu. Slovo domov však v jeho slovníku nikdy nebolo. Domov rovná sa obytný priestor, ktorého vlastníkom je on sám. V tichých uličkách rozkopával kôpky snehu. Mal pocit, že takto si rozkopal celý život. Prešľapoval z nohy na nohu a kráčal bez väčšieho uvedomenia. Podvedome, fajčiac cigaretu, dúfajúc, že nájde konečne správnu cestu kam ísť. Oči zrazu oprel o nekonečné nebo a sledoval jemné svetlá hviezd. V duchu sa začal modliť a celým vnútrom sa snažil, aby dokázal veriť v lepší zajtrajšok.
Komentáre