Paula sedela na posteli a objala Natáliu. Z poza ticha bolo počuť ako v kúpeľni kvapká kohútik. Sedeli o seba navzájom opreté. Nikto nemal chuť nič povedať. Bolo im to obom ľúto, ale každej samej pre seba.
„Ozaj ako v robote? Všetko v pohode?“
„Hej dá sa. Včera sme nemali skoro vôbec robotu. Bola som úplne unavená.“
„Hm....blbé. A....?“
„Palo je kretén kašli naňho už konečne. Nemá to význam.“
Lia sa zhlboka nadýchla.
„Ja viem.“
Zobrala do ruky pohár s nemocničným čajom a usrkla. Bol nasladlý a nedalo sa presne určiť aká bola jeho chuť. Bolo pol piatej a vonku tma, zima a sneh. Tu bolo svetlo, teplo a prázdno. A čas sa vliekol smlimačím krokom. Bola tu tretí deň a pripadalo jej to ako roky. Stratené roky čakania. Čakania, ktoré akosi nesmerovalo nikam. V Liinej hlave sa zmenilo všetko. Strach, ktorý úspešne maskovala a pocit bezmocnosti sa jej úplne zmocnili. Teraz si vôbec nevedela predstaviť, čo bude ďalej.
„Ozaj Matúš sa na teba pýtal. Vlastne väčšinou keď sem príde sa bavíme hlavne o tebe.“
„ A ako sa má?“
„Na prd. Katka je zrejme na všetko sama lebo on sa neviem zmestiť do tej svojej malej kože a jeho sebecké presvedčenie, že on je vo všetkom akosi nevinne a sám, z neho robí totálneho neschopu. Ale možno by ho potešilo keby ste sa aspoň stretli.“
„A čo mu mám akože povedať.“
„Neviem, to je na tebe.“
Z dverí sa zval klepot a dnu vošla Liina mama.
„Ahoj dievčatá.“
„Dobrý.“, usmiala sa Paula a vstala z postele.
„Nemusíš vstávať ja si sadnem na stoličku.“
„Nie ja aj tak už pôjdem, zajtra robím zlatko aj pozajtra tak prídem potom až v pondelok.“
„Dobre maj sa. A všetkých pozdrav.“, povedala s trpkým úsmevom.
„Jasné. Papa, dovidenia.“
Lia počula ako sa jej kroky vzďaľujú.
„Priniesla som ti nejaké ovocie a croissanty.“
„Vďaka mami.“
Katka brala Matúšove bozky ako tichý prejav toho, o čom ani nevie, že to cíti. Pre ňu to bola sladká nádej a nevedomosť alebo skôr snaha zakryť to, čo sa naozaj deje. Vždy ju bozkával rovnako. Už druhý rok. Stále rovnako nesmelo a opatrne. Bola pre neho, to čo si nechcel predstavovať ani v najhorších snoch, to po čom najviac túžil. Bola preňho láska. Taká dokonalá a čistá. Prostý pocit malého dieťaťa. Bol si touto svojou pravdou neomylne istý. Nikdy ho extra nepriťahovala, ale zo začiatku ho vedela rozosmiať. A ten smiech v ňom ostával stále.
„Páčilo sa ti to?“, spýtal sa potichu a pobozkal ju na plece.
Otočila sa k nemu chrbtom a privrela oči. Dostala chuť na čokoládu. Vstala a otvorila malú skrinku, z ktorej vytiahla jahodovú Milku.
„Je ti niečo?“
„Nič. Len som dostala chuť na čokoládu.“
„Hm....Prečo sa so mnou nikdy nerozprávaš. Po tom....“
„Prečo sa so mnou nikdy nerozprávaš. Pred tým....“. Oprela sa o skriňu a odhryzla z čokolády, pričom naňho vyzývavo pozrela a nechala zo seba spadnúť deku.
V izbe bola tma a tak len slabé svetlo z ulice jej osvetľovalo krivky. Sadol si na posteli a prižmúril jedno oko.
„To mi robíš naschvál?“
„Nie prečo? A čo vlastne robím?“
„Poď sem.“
„Najprv zjem tú čoku.“
„Nie najprv poď sem.“
„Um, najprv to zjem.“
Matúš si založil ruky a stále na ňu pozeral.
„Nepozeraj tak, keď sa tak necítiš.“
„Ako sa necítim?“
„Tak ako sa pozeráš.“
„Ako sa pozerám?“
„Tak chtivo. Dávno viem, že ti na mne nikdy až tak nezáležalo.“
„Katka prečo to vždy pokazíš....“
„Ja? Ja nič nekazím. To si pokazil ty pred rokom.“
„Keby som vedel, že mi to budeš stále pripomínať, tak sme sa mali radšej naozaj rozísť.“
„Nie, to nie je ten problém. Ja by som na to už dávno zabudla, keby ty si ju nemiloval.“
„Nemilujem ju.“
„Tak prečo sa tak chováš.“
„Ako zas?“
„Netvár sa. Ty si vždy potrpíš na jasno vo veciach a na mňa tu hráš divadlo.“
„Len nezačni kričať lebo sa zobudia fotrovci.“
„Vieš čo, kašli na to.“, zobrala si na seba deku a vrátila sa do postele.
„Otoč sa ku mne.“
„Nechcem. Vieš čo? Najradšej by som ťa ani nevidela.“
„Fajn tak prečo tu teda bývam.“
„Lebo tu máš dieťa a sám si s tým súhlasil.“
Zhlboka sa nadýchol a skúšal rátať do desať, ukľudňovať sa. Pýtal sa o čom to všetko je. O čom je dokelu ten posraný živoť.
„O tebe. Vždy je to o tebe. Môj život je o mne atď., atď.“, povedal Palo a súcitne sa na Liu usmial.
„Musíš robiť, to čo chceš ty. Len ty. Nič za druhých alebo preto, že to chce niekto iný.“
„Ozaj tak ma napadli tie dve otázky....“
„Neodbáčaj od témy. Ale inak....“,na chvíľu sa zarazil, „bezo zmeny.“
„Klameš.“
„A ty sa zas vyhováraš, aby si sa nemusela baviť o čom nechceš.“
„Nevyhováram.“, nafučane sa oprela o vankúš a perinu si pritiahla až k brade.
„Nemusel si sem chodiť keď si nechcel.“
„A možno som chcel. To ťa nenapadlo?“
„Hm.“
Ostali bez slova sedieť. Palo zamračene pozeral do okna a chcel niečo povedať. Rád by jej povedal dosť vecí, ale nemohol zo seba dostať ani slovo a hlava nebola schopná naformulovať jedinú ucelenú myšlienku.
Natália sa poškrabala na nose. Zosunula zo seba perinu a pristúpila k balkónovým dverám.
„Inak je to tu celkom fajn. V podstate nemusím nič robiť.“
„Ja som vedel, že si knedľa od kosti. To sa radšej šupneš do nemocnice, aby si nič nerobila. No kaťastrófa.“
„Prestaň.“, buchla ho po pleci a začala sa smiať.
Komentáre